Kde sme zabudli úsmev?

Autor: Romana Baštová | 29.7.2016 o 19:35 | Karma článku: 1,89 | Prečítané:  127x

Úsmevom dokážeme dobyť svet. Tak kde sme ho zabudli? Je naozaj také ťažké, vykúzliť ho na tvári pri stretnutí s ľuďmi? 

Mám pocit, že sme sa v živote začali príliš riadiť príslovím ,,Nič nie je zadarmo.“ Náš mozog nedokáže prijať fakt, že niektoré veci sa jednoducho nedajú a nemusia kúpiť. Úsmev je jednou z nich, avšak je tak ojedinelý. Dnes cestou domov som nenápadne pozorovala ľudí, ako to mám vo zvyku. Viete čo mali spoločné? Zvesenú hlavu. Postavili si okolo seba malé pole v ktorom sú sami a neregistrujú iných, tobôž si nenájdu čas na úsmev.
Naozaj máme tak veľa zlej energie, a tak si navzájom lezieme na nervy? Keď tak premýšľam, bolo by krásne byt opäť dieťaťom, lebo tie s týmto krásnym darom nemajú problém. Úprimný úsmev vám darujú nečakane a bez dôvodu, tak ako to je správne.


Včera som zasa stála pred okienkom na vlakovej stanici a pozerala sa na mierne podráždenú pani za ním. Opýtala som si slušne lístok, poďakovala sa, zapriala pekný deň a pridala som úsmev. Nikdy vo svojom živote som nevidela zarazenejší pohľad. To už si naozaj tak ľudia zvykli na negatívnosť a začali ju považovať za prirodzenú? Myslím, že sme zabudli na silu vlastného vnútra, ktorá je tvorcom malých ale príjemných okamihov v živote. Koniec koncov život sa skladá z maličkostí, či nie?
Žijeme v dobe, keď je náš život príliš riadený tým, čo je vonku. Tým čo je v práci, akých máme kolegov, aký máme plat. Je riadený našou nespokojnosťou. Každý chápe, že v dnešnej ťažkej dobe je usmievať sa ešte ťažšie ale musíme si uvedomiť, že to všetko nie sme my. My sme to čo máme v nás. Sme tým úsmevom. Napriek každej životnej situácii.

Pred pár dňami som zasa cestovala skoro prázdnym autobusom. Sadla som si úplne dozadu a celkom vpredu pri šoférovi, sedela pani v starších rokov. Napriek tomu rozprávala veľmi hlasno. Neviem či tým, že mala taký hlas alebo tým že sa sťažovala. Pri sťažovaní máme tendenciu vždy zvyšovať hlas.
Nadávala na prácu, na vnúčatá, na deti. Na svojho manžela. Jednoducho okritizovala behom dvadsať minútovej cesty celý svet. Všetko bolo zlé. Celý svet bol proti nej. Proti tej,  ktorá sa najviac snažila a aj tak z toho nič nemala.
Vďaka tej žene som si uvedomila, ako sa prejavuje frustrácia. Aká je okatá nespokojnosť a nešťastie.
Uvedomila som si že náš postoj, určuje náš život. Tá pani zrejme takto žila dlho a inak žiť nedokáže, lebo nič iné nepozná. Bohužiaľ ako mnoho ľudí naokolo. Tí ľudia sú schopní zveličiť  každú maličkosť, ktorou škodia jedine sebe a aby pred tým utiekli, obvinia zo svojho nešťastia iných.
Hocijako čierno ale vidíme svet, nik nemá takú silu aby ovplyvňoval náš postoj. Takú silu máme jedine my sami.

Úsmev je tým najlacnejším darom, ktorý môžeme  venovať. Mnohokrát ním zlepšíme  deň i neznámym  ľuďom. Úsmev je základnou farbičkou dobrého života. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Začali prešetrovať firmy, ktoré stavali dedinám futbalové ihriská

Projekty boli čiastočne financované z verejných prostriedkov poskytnutých Úradom vlády.

KULTÚRA

Moslimka nahnevala svoju komunitu. Playboy zverejnil jej fotku

Časopis prvýkrát v histórii zverejnil fotku dievčaťa s hidžábom.

ŽENA

Mauréry: Je naivné myslieť si, že vám jeden film zmení život

V kinách tento rok zažiarila ako svojrázna učiteľka.


Už ste čítali?